Sklamanie, zas a znova

22. dubna 2017 v 14:59 | Bianca |  Čaj o 5tej
I keď je tento článok len ďalším obyčajným príspevkom, zapájam ho do rubriky Čaj o 5tej, pretože v tomto článku filozofujem a taktiež tento článok pripájam k téme týždňa - "Hlúpi ľudia".
PRAJEM PRÍJEMNÉ ČÍTANIE.
~~~
Nie nadarmo sa vraví - ,,Najprv mysli, potom konaj." Opäť sa mi tento známy výrok potvrdil svojou pravdivosťou. Ale o tom neskôr.
Pre mňa niet krajšej emócie než byť zamilovaný. Mať ten pocit, že vás niekto miluje a vy jeho tiež. Stáť jeden pri druhom, keď to ten druhý potrebuje. Hovoriť si sladké, ale úprimné slová. Hladiť jeden druhého. Rukami sa k sebe priblížiť a nenápadne ich prepliesť. Objať sa a pobozkať sa. Asi to pre mňa znamená slovo láska. Láska má mnoho podôb. Každý ju vníma inak. Pre niekoho je láska zvykom, pre niekoho je to vášňou, niekto ju vôbec nerieši. Hovorí sa, že láska nemá prekážky. Nemá hranice. A u mňa ani farbu, vek, či pohlavie. Avšak nebolo to tak tento raz, keď som bola zamilovaná. Aj keď tu boli isté prekážky, ja som bola odhodlaná ich preskakovať ale on... žiaľ nie.
~~~
Sladké slovká, jedno za druhým. S myšlienkou byť spolu a láskať sa. No do všetkého sme sa nahrnuli tak bezhlavo. Slepo zamilovaní jeden do druhého a pritom sme si vôbec neuvedomili faktory, ktoré náš vzťah mohli výrazne ovplyvňovať. Tými faktormi bol čas a diaľka. On bol neustále zaneprázdnený a ja som mala kopu času. Stretávanie malo byť základom nášho vzťahu, no to sme si uvedomili neskoro. I keď žijeme v rovnakom meste, ďalej by sme nemohli fungovať, pretože od septembra ide študovať o sto kilometrov ďalej odo mňa. Ja, odhodlaná prekonať všetky možné i nemožné prekážky som sa toho musela vzdať, pretože on tie prekážky prekonať nechcel. On vedel, že ide študovať. On vedel, že by sa nemal do ničoho púšťať. Ale on nevedel, prečo vôbec začal so mnou. Nevedel, čo má urobiť. A napokon sa ani nesnažil urobiť niečo pre to, aby naša slepá láska mohla pokračovať jej slepou cestou.
~~~
Mal pravdu. Stretnúť sa za päť rokov asi 120-krát bolo naozaj málo. Ale ja som vedela, že po tých piatich rokoch by sme sa mohli vrátiť do starých koľají. Zas byť zamilovaní a byť jeden pri druhom. A plánovať to spolu vážnejšie. Ale on to tak nechcel. Rozhodol sa, že tých sto kilometrov odo mňa aj ostane. Založí si rodinu a možno už bude mať dve krásne deti, kým ja ešte doštudujem. Mňa, ako láskou zaslepenú, pri všetkých tých predstavách, že by som si s ním dokázala predstaviť budúcnosť, táto veta zničila. Pri našom rozhovore som sa začala len smiať. Lenže po rozhovore to na mňa doľahlo. Slzy mi začali stekať po lícach. A tak som preplakala celý večer. To, že by som s ním mohla naďalej držať kontakt bez toho, aby sme si boli tak blízki, ako sme si boli doteraz, by ma neskutočne ničilo. Preto musím zabudnúť. Vymazať z pamäti spomienky a tváriť sa, ako by sa nikdy nič nestalo. Čo ma najviac trápi je to, že mňa to stopercentne trápi viac, ako jeho.
~~~
A čo tu je vlastne tá ľudská hlúposť? My, ľudia, občas nerozmýšľame predtým, než začneme niečo konať. Často nám je potom týchto činov ľúto a nevieme s tým nič urobiť. Niekedy sa to jednoducho nedá vrátiť alebo začať odznova. Alebo niekedy dokonca máme možnosť začať odznova, ale vieme, že už by to nebolo to pravé orechové. Preto sa vzdávame a preto ideme ďalej. A každá takáto rana nás posúva a stavia na nohy, aby sme dokázali urobiť viac a aby sme sa dostali ďalej.
~~~
Na záver sem prikladám moju rozlúčkovú správu preňho.
,,Áno, vyznie to blbo, ale asi by sme nemali dlhšie držať kontakt. Chcem viac než ty, vedela som si s tebou predstaviť nasledujúce mesiace ale bohužiaľ to nevyšlo. Máš pravdu, nepúšťajme sa do ničoho, lebo ja z toho budem len viac zničená. Vieš, ja som si ťa strašne obľúbila, avšak budem musieť zabudnúť, ak chcem ísť ďalej. Znamenáš pre mňa dosť, to je ten problém. Mám ťa a zrazu ťa nemám a neviem, čo mám robiť. Možno sa na mojich citoch pousmievaš, ale je to tak. Jednoducho som sa po uši zaľúbila a teraz na to cele musím zabudnúť, aby som do toho nepadla ešte hlbšie a vedela pokračovať v normálnom živote. Tebe sa ľahko povie, že sa bavme spolu naďalej, ale ja ťa už neviem brať inak, ja ťa už nedokážem brať ako "len známeho". Pre mňa si začal znamenať viac, než si myslis. Nie zbytočne ti furt vypisujem a nie len tak ma to trápi, že ani nekomunikujeme. Dala som do toho priveľa nádejí a to bola moja chyba. Ale na druhú stranu si tú najväčšiu chybu urobil ty, že si si so mnou vôbec niečo začal. Ty popri všetkej tej práci na mňa možno zabudneš, ale ja nie. Ja nezabudnem na tvoj pohľad, na tvoje krásne tmavé oči, na tvoje pery, na tvoj bozk, na tvoju prítomnosť, na tvoju vôňu... (áno, tu som sa rozplakala). Budeš mi chýbať. Ale ja ti dám len jedinú jednu radu. Nikdy už neurob toto nejakej dievčine, najprv mysli, potom konaj. Prajem ti strašne veľa šťastia, ale ja takto nebudem môcť ďalej fungovať, musím sa cez to preniesť a pokúsiť sa na to zabudnúť. Ničili by ma myšlienky, že by som už nemohla s tebou prežívať to, čo som mala možnosť prežiť doteraz. Prežili sme spolu málo, to je pravda, ale hlboko vo mne to zanechalo stopu. Nemyslím, že si dokážeš predstaviť, čo teraz cítim. Naviazala som sa na teba. To je to, čo sa stať nemalo..."
,,Milujem umenie a preto milujem teba." ~ me, 2k17
~~~
Mali by sme sa naučiť rozmýšľať, aby sme nezranili niekoho, kto by to nečakal. Môže to potom trápiť dokonca aj nás. Nebuďme hlúpi, čo i len v tomto smere.
Prajem vám krásny deň.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Eliss Eliss | Web | 22. dubna 2017 v 15:33 | Reagovat

Co k tomu dodat... Snad jen život jde dál!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama